Ľudovít Hološka / Umenie figúry

Umenie figúry

Profesor výtvarného umenia  Ľudovít Hološka (18.9.1943 Jablonica) študoval v rokoch 1958-1962 na škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1962-1968 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Ladislava Čemického a profesora  Jána Mudrocha. V roku 1969 u profesora Vincenta Hložníka na oddelení voľnej grafiky Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Hološka počas svojho vývoja prechádza niekoľkými výtvarnými obdobiami a viacerými školeniami, v ktorých si cibril a testoval vnem i techniku, čo neskôr využíva vo svojich výtvarných a pedagogických skúsenostiach. Najskôr pedagogicky pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, neskôr na Pedagogickej fakulte v Trnave. Jeho prezieravo inteligentný teoretický pohľad, vkus a skúsenosti predpokladajú pre jeho následný výtvarný prejav hodnotný a trvalý ráz v rebríčku generačných hodnôt. Hološka sa postupne radí k nasledovníkom a pokračovateľom moderného umenia na Slovensku. V druhej polovici sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia v jeho tvorbe výrazne rezonujú figurálna kresba a maľba. Vo svojich kresbách zdôrazňuje a uprednostňuje najmä spontánnosť farebného výrazu či racionálnej zložky a konštruktívnym poriadkom obohacuje obsah a znásobuje jeho pôsobnosť. Má za cieľ neustále zvyšovať nielen účinok, ale aj dramatizovať napätie obrazovej skladby odvážnou redukciou videnej skutočnosti pomocou farebnej štruktúry. V tomto období sa v Považskej galérii v Žiline konali celoslovenské prehliadky kresby[1], na ktorých sa so svojimi kresbami zúčastňoval aj Ľudovít Hološka. Na prvej výstave v roku 1979 vystavil Hološka dielo „Ráno“ 1974, kresba ceruzou a akvarelom. Autorovi išlo o čiastočné prerozprávanie príbehu dňa v kresbovej podobe expresívno-abstraktných štruktúr doplnených textom. V nasledujúcej Celoslovenskej výstave kresby vystavil kresbu ceruzou a mastným pastelom „Nad knihou“ 1981, kde kresbou spontánne zaznamenáva tvorivé impulzy a rieši obsahové i výtvarné problémy maliarskych diel.[2] To, že začiatok osemdesiatych rokov je rokom „figurálnym“ potvrdzuje aj fakt, že je to obdobie, kedy najčastejšie zobrazoval hudobníkov, sediace postavy a akty. Hľadal a nachádzal v nich riešenia svojich výtvarných koncepcií i zobrazenia harmónie života. Spája konštruktívnu stavbu tvarov a línií s farebnými plochami ovplyvnenými odrazmi svetla a jeho intenzitou.

Kresba „Dychovka“ 1983, kresba farebnými ceruzami vystavená na 3. Celoslovenskej výstave kresby sa radí k téme hudobníkov a potvrdzuje ňou, že sa jeho záujem dotýka tvarových a optických problémov stvárnenia skutočnosti.

Štúdiami aktu I., II., III. z prvej polovice osemdesiatych rokov deklaruje Hološka obdobie, v ktorom sa sústredil na tému ženského aktu. I tu nachádza riešenia svojich výtvarných koncepcií, zobrazenie harmónie života. Práce sú nielen prípravnými kresbami, ale majú aj charakter ukončeného uzatvoreného tvaru, čo preukazujú diela „V čakárni u lekára“ 1986, kresba pastelom a štetcom tušom, „Čelista“ 1987, kresba pastelom. V texte katalógu k výstave Dana Doricová konštatuje: „Ľudovít Hološka vo svojej tvorbe vychádza z princípov tvorčieho hľadania avantgardy zo začiatku storočia a dáva ich do nových súvislostí. V téme hudobníkov pritakáva životu. Výtvarne  ho zaujímajú tvarové a optické problémy stvárnenia reality.“[3]

Rozpohybovanou figúrou, „Zemiaková brigáda I“ 1987, kresba uhľom a akvarelom, „Zemiaková brigáda II“ 1988 kresba uhľom a akvarelom, „Pri zberaní zemiakov“ 1988, kresba uhľom a akvarelom, často vkladá svoje príbehy do výrazových paradoxov. Na jednej strane sa snaží o dôslednú výtvarnosť, na starne druhej anuluje estetizáciu a tak príbeh smeruje k vnútornej dramatizácii myšlienky. Každý obraz je novým príbehom s vlastnou vnútornou logikou, niekoľkokrát variovanou myšlienkou a subjektivizáciou skutočného. V rámci veľkorysejšieho rozvrhu figúry do obrazovej plochy sa jeho ruka postupne uvoľňuje a rovnako tak aj pevné tvarové línie. Usiluje o syntézu logiky a emócie, o vyrovnanie oboch obrazových zložiek – konštrukcie a farby. V jeho disciplinovanej, precízne vyváženej kompozícii sa z jednotlivých farebných plôch vynárajú i dynamické farebné pastózne štruktúry. Všimne si i pohyb línie podaný v elegantnej istote so zmyslom pre vnútorný kraj a plastickosť základu. Vo svojich denníkoch[4] si Hološka zapisuje: „Vo výtvarnom prejave je tento problém vyriešený už sedemdesiat rokov, nemôžem sa s ním vyrovnať úvahou. Musím mať vlastnú skúsenosť, ktorú mi nikto inakšie nemôže zdeliť!“.

Ľudovít Hološka je typickým predstaviteľom analytického prúdu slovenského výtvarného umenia v období posledných desaťročí.

V súčasnosti pôsobí ako pedagóg, vedie ateliér kresby a klasických maliarskych disciplín na Akadémií umení v Banskej Bystrici. Žije a tvorí v Jablonici (okr. Senica).

Milan Mazúr, február 2020.

[1] Výstavy sa konali v rokoch 1979-1990 každé dva roky v Považskej galérii v Žiline.

[2] 2. Celoslovenská výstava kresby 16. január – 15. marec 1982, Považská galéria v Žiline, komisár výstavy Dana Doricová

[3] 3. Celoslovenská výstava kresby, 13. november 1987, Považská galéria v Žiline, komisár výstavy Dana       Doricová

[4] Denníky Ľudovíta Hološku z rokov 1967-1990 vydavateľstvo Reco Senica, citácia v texte Božena Juríčková a Ľudovít Hološka – Príbeh znaku, vydavateľstvo Matice Slovenskej s. r. o. 2006.